Január 2OO5

Volám sa Maximilián, alebo jednoducho Max. V našej krajine trochu nezvyčajné meno, ale to mám po nejakom prapredkovi, ktorý pochádzal z južného Francúzska či skadiaľ. Tento rok je asi tým najzložitejším obdobím v mojom živote. Po zrútení sa všetkých mojich idealistických predstáv a snov, zostal mi už len ten posledný. No, keď mám byť úprimný, tak dva. Čo ma v živote vedelo vždy naštvať, bolo správanie sa mojich rodičov voči ostatným ľuďom. Tajne som dúfal, že sa to snáď raz zmení, no nikdy sa tak nestalo. Môj otec, prednosta mestskej kliniky si už na svoj post, na svoju dôležitú funkciu za tie roky tak zvykol, že už by ho stamaď nedostal nikto. Od malička mi bolo nepriamo naznačované, že ostatní ľudia, sú niečo menej ako my . Vtedy, ešte ako malý chlapec som si to tak neuvedomoval. Keď som mal asi osem rokov, pomohol som raz jednému dievčatku z ulice asi v mojom veku s ťažkým nákupom. Doma som pre to dostal poriadnu kázeň, no vtedy som ešte presne nerozumel začo. To čiernovlasé dievčatko s hnedými očami som stretal denne na ulici, stále sa na mňa milo usmialo, no nikdy som sa k nej neprihovoril. S nákupom som jej pomohol viackrát, no vždy bez slov. Od toho dňa, ako sme sa odsťahovali z našej starej štvrte som ju už viac nevidel. Rád som porušoval spoločenské zvyklosti. A vôbec, mne je to tak ukradnuté, čo si iní myslia. Viete, keď rodičia usporadúvali tie prehnané snobské večierky, musel som tam byť samozrejme aj ja, vždy pekne upravený s umelým úsmevom, musel som počúvať tie nekonečne nudné dristy, ktoré viedli tí všetci ľudia topiaci sa v prachoch. Keď som ich tak pozoroval, bolo mi ich niekedy trochu aj ľúto. Tie všetky pretvarovania, odporne sa škeriaci slizkí snobi, ktorý o tom pravom živote nemajú ani tušenia. Nenávidel som takéto podujatia a vždy som hľadal nejakú možnosť vypariť sa stadiaľ. Pár krát mi to aj vyšlo, ale len pod zámienkou, že sa budem vo svojej izbe učiť, alebo si čítať niečo z Biblie, aby som to potom mohol referovať mojej babke. Viete, ona bola zažrate pobožná. Aspoň to o sebe hovorila a tvárila sa tak. Vždy som išiel za hlasom svojho srdca, nie podľa toho spoločenského bontónu, nie tak, ako by sa to - ako hovorievala moja mama - na môj pôvod a meno slušilo. Mal som v sebe gény rebela, no niesom si presne istý, po kom som to zdedil. Takýto človek mohol byť jedine len môj starý otec, ktorý sa aj napriek zákazu svojich rodičov dal naverbovať do vojny, do vojny za slobodu, hoci tak vôbec nemusel. Mal na to meno, ktoré mu dovoľovalo všetko. Vedel, že na fronte potrebujú každého, bez rozdielu na pôvod. No z vojny sa už nevrátil. Poznal som ho len z rozprávania mojej starej opatrovateľky, ktorá mi o ňom tajne rozprávala. Neviem prečo, nikto iný mi o ňom nechcel rozprávať, ani stará mama, a tak som bol rád, že som mal aspoň tú Maggie, ktorá sa o mňa starala už od narodenia a ktorej príbehy o dedovi som už za tie roky poznal naspamäť, ale stále som ich s nadšením rád počúval. Pod mojím oknom rástol jeden starý dub, na ktorý sa dalo dostať aj z mojej izby, síce len po veľmi pochybnej rímse, no potom som sa mohol nebadane vypariť z domu. Tak som urobil stále, keď som to už v tom dome nemohol vydržať. Šiel som sa prechádzať k blízkemu jazeru, kde som sa v lete chodieval s mojim najlepším kamošom Tomom kúpať. Toto ročné obdobie už bolo na to dosť chladno, tak som sa len prechádzal, a v hlave mi vírili myšlienky ako by to bolo, keby môj starý otec bol ešte na žive, alebo čo by som urobil keby som ešte stretol to čiernovlasé dievčatko, no vlastne už to bola slečna. Ale v poslednom čase som rozmýšľal o niečom celkom inom, po mysli mi behal môj sen, vymýšľal som plán, ako ho zrealizovať, aby dopadol čo najlepšie. Napadlo ma to asi rok do zadu. Od malička som mal rád cestopisné dokumenty a knihy, no aj v škole ma najviac zo všetkého bavila geografia. Keď sme ako rodina boli niekde na dovolenke, ja som sa stále túlal po meste, po všetkých tých cudzích uličkách, namiesto toho, aby som sa vybláznil v mori. Samého ma najprv nechceli pustiť, že všade číhajú len zlodeji a rôzni iní čudní ľudia. No keď som aj napriek tomu "zdrhol" a večer sa vrátil živý a zdravý, rodičia už nič nepovedali. Tak som strávil každé prázdniny počas dovolenky. Spoznal som to pravé čaro každého mesta, kde sme boli. Najradšej som išiel na trh, len tak sa pokochať, čo všetko sa dá zohnať a tak. Mal som aj fotoaparát, takže som si aj všetko pofotil, a dnes už mám obrovskú hŕbu fotiek z každého mesta. Poviem vám, raz mi nebolo všetko jedno, keď ma začal sledovať nejaký čudný chlapík. Konal som inštinktívne a tak som mu začal utekať. Bežal som cez celé námestíčko, cez rôzne dvory, popri kostole, až som sa nakoniec celkom stratil. Ale zbavil som sa ho. Napokon som sa z toho bludiska dostal pomocou jedného chalana, Thea, ktorý si na ulici rozoberal svoj "bicykel", ak to tak môžem nazvať. Stali sme sa kamarátmi, a počas tých troch týždňov čo sme tam strávili, ukázal mi snáď každučký kút tohoto mestečka. Spoznal som aj jeho priateľov, jeho rodinu, a pomaly som sa začal učiť aj ich jazyk. Keď som s nimi hovoril, stále sa zo mňa smiali. Raz keď som si išiel kúpiť od pouličného predavača niečo na pitie, dostal by som jednu po hube, keby som sa nebol zvrtol. Našťastie tam bol Theo a vysvetlil mu, že som cudzinec a trochu som si zmýlil slová. Namiesto "Prosím si jednu chladenú fľašku" povedal som "Napchám ti túto fľašku do riti". Tak teraz ho už chápem, prečo sa mu tak nahrnula krv do hlavy, keď som mu to povedal. Od tohto dňa si všetky cudzojazyčné frázy hľadám v slovníku, a už vôbec sa nesnažím "odkukať" nejaké tie vety z pouličného slangu mladých výrastkov. V Grécku, a špeciálne v tomto meste kde som bol ja, je najobľúbenejšou hrou basketbal. Majú tu rôzne uličné ligy, ktoré potom medzi sebou zápasia. Mal som to šťastie zahrať si v jednom takom zápase. Nikto z nich netušil, že u nás doma som kapitánom školského družstva. V slovníku som takú frázu nenašiel, tak som bol len ticho a počúval pokyny nášho coacha. Aj mne sa dačo snažil povedať lámanou angličtinou, ale nakoniec to vzdal. Ako som sa neskôr dozvedel, našimi protivníkmi boli chalani z predmestia, ktorí sa v tomto meste netešili z veľkej obľuby. Po desiatich minútach som rovno pochopil prečo. Keď ma zámerne fauloval jeden týpek, povedal som mu niečo od srdca. Samozrejme, že tieto medzinárodné slová čo som použil ja sú známe na celom svete, a tak sa mi ušla jedna za ucho. Na toto som bol alergický. Mohol mi dať jednu do brucha alebo čo, len nie pozauši. Hoci bol o hlavu vyšší, a už na prvý pohľad mal lepšiu stavbu svojich svalov, aj napriek tomu som doňho sotil. Túto chybu mi stále pripomenie pohľad na moju malú jazvu ne čele, keď sa pozriem do zrkadla. Ten hnusný bastard namiesto toho, aby sa so mnou porátal ako chlap s chlapom, zobral zo zeme nejaký šuter a s tým ma treskol do hlavy. Z toho úderu som padol omráčený na zem. Už len z Theovho rozprávania som sa dozvedel o tej bitke, ktorá vypukla vlastne kvôli mne. Poviem vám pravdu, nedopadli sme najlepšie. Oni boli na takéto situácie už zvyknutý, a tak im nerobilo žiaden problém roztrieskať nás. No čo už, každý sa učí na vlastných chybách. Potom ako mňa aj niektorých ostatných chalanov ošetrila Theova sestra Rita, pozval som ich do ich obľúbenej krčmy na nejakú tú tequilu. V ten deň som mal dva výpadky pamäti. Jeden po údere toho buzeranta, a druhý po pár pohárikoch božského "päťhviezdičkového" nápoja. Keď som sa na druhé ráno vrátil domov, vlastne do nášho dočasného apartmánu, rodičom sa až nahrnuli slzy do očí, keď ma videli v takomto zúboženom stave. Mama ma prirovnávala k tým najspodnejším vrstvám, čo každý deň sa "zrubú" na mol, otec nepovedal ani slovo. Nič som im nevysvetľoval, bolo by to určite zbytočné. No ale to bol len jeden zážitok z mojich ciest s rodičmi. Nechcel som vám o tom teraz rozprávať. Ako som už spomenul, zo všetkého najviac som sa zaujímal o cestovanie, spoznávanie nových krajín a tak. No a tak, keď ma raz poriadne naštvali rodičia, nebudem teraz o tom písať, zabralo by to ďalších pár strán, napadol ma útek z domu. Len tak, zbaliť si všetky najpotrebnejšie veci a vypadnúť niekde preč. Jednoducho sa na všetko vysrať. Čím ďalej, tým častejšie mi napadala táto myšlienka, až som sa ňou začal zaoberať intenzívnejšie. Bol to ten najbláznivejší nápad, aký ma kedy napadol. Kde vlastne pôjdem? A čo budem potom robiť? S peniazmi som nemal problém. S týmto som si robil najmenšie starosti. Už od narodenia sa mi rodičia skladali na účet, ku ktorému sa dostanem presne za štyri mesiace, keď budem mať osemnástku. Okrem toho, odkladal som si prachy z z môjho vreckového, a kdejakých iných významných príležitostí ako napíklad Vianoce, kde sa svojou štedrosťou prejavila hlavne moja stará mama. Toto sú vlastne jedny z mála vecí, za ktoré som bol mojej rodine vďačný. Som celkom sporovlivý typ človeka, neutratil som ani korunu na nejakú zbytočnosť alebo hovadinu. Otázkou, čo sa bude diať v mojom okolí, keď sa len tak z ničoho nič vyparím, som sa veľmi nezaoberal. Možno napíšem list, alebo sa im už ozvem z niektorého štátu, alebo vôbec nič. Neviem, uvidím ešte. Možnože moje predstavy boli až veľmi idealistické, ale veľmi sa mi to páčilo myslieť a plánovať takú radikálnu zmenu života, žačať totálne od "piky". Od týchto čias som sa v geografii výrazne zlepšil, lebo doma som sedel skoro celý čas len nad mapamy, no v ostatných predmetoch som sa náramne zhoršil. Viem, že škola je veľmi dôležitá, a bez vzdelania som obyčajná nula, vôbec nič, ale teraz som na to nemyslel. Školu som chcel dokončuť až keď budem na mieste, kde som chcel vlastne prísť. Ale kde to malo byť? Nejaký susedný štátik? Nie, chcel som ísť ďalej. Nemecko, alebo Francúzsko? Nemina mi išla slabo, a po francúzsky neviem ani zaťať. Jednoducho, v Európe som zakotviť nechcel. Veľmi ma láka Rusko, ale mám z toho trochu aj strach, z celkovej tej napätej situácie čo tam panuje. Ale raz sa tam určite vyberiem. Pôjdem cez celú Transsibírsku magistrálu, až celkom na koniec, do Vladivostoku. To bol jeden z mojich cestovateľských plánov do budúcnosti. Ešte by som sa chcel pozrieť do Rumunska po stopách Drakulu, do Španielska a do Talianska na tie sviatky, kedy sa všetci ohadzujú paradajkami a pomarančmi. Ale či mi to raz vinde, to je vo hviezdach.