Október 2OO3

Jedného dňa, ako každý iný deň, bol som na prechádzke večerným New Yorkom. Mám rád tú nočnú atmosféru, keď všade naokolo bliká kdejaká reklama alebo nápis. Dnes som nemal veľa času, lebo ešte som sa mal večer stretnúť s Peetom a Joeym. Peet a Joe boli moji starí priatelia, vyrastali sme spolu v Palerme, ale obchody nás zaviali až sem do Ameriky, do New Yorku. Sme tu už desať rokov, síce ilegálne, ale život "podnikateľov" je už raz taký. Raz cestujete sem, inokedy sa musíte presťahovať inde. Keď som si prešiel celý Tompkins square park, zavolal som si taxík, ktorým som sa previezol až do Little Italy, do jednej kaviarničky na Spring street, kde ma už čakali spoločníci. Peet už nebol taký, ako býval. Z jednej prestrelky v China Town vyviazol len tak-tak. Keby som tam vtedy náhodou neprišiel, sedím tu dnes už len s Joeym. Joe bol nervózny.
- Musíme sa pozhovárať - povedal.
- No veď nato sme tu, nie?
- Začína sa to tu zahusťovať rôznymi zasranými gangmi. Pomaly, ale iste sa tu rozrastá Španielsky gang, a o žltých Číňanoch ani nehovorím. Obchody v Manhattane nie sú už také, ako boli. Čoraz častejšie tu vidím negrov z Brooklynu - sťažoval sa.
- No to je fakt. Treba tam niekoho poslať. Dostal som echo, že bambusáci začínajú vystrkovať rožky. Odkedy majú nového bossa, starého Roya, sú agresívnejší a viac si dovoľujú.
- Tak, tak - odpovedal Joe.
Potom sme sa už len tak zhovárali o ženách a kdejakých filmoch. Dopil som pohár mlieka a rozišli sme sa každý do svojej štvrte. Peet a Joe sa starali o obchody v Manhattane a ja som mal pod palcom Bronx. Peet toho dnes veľa nenahovoril, lebo odkedy ho postrelil jeden Číňan, guľka mu zasiahla časť miechy a ťažšie sa mu hovorilo. Volali ho aj Mlčanlivý Peet. Joe bol nabijak už od narodenia, každý, kto ho videl, mal pred ním rešpekt. Ale najviac sme sa preslávili so zaobchádzaním so zbraňou, veď vlastne kvôli tomu sme sa stali aj najmladšími bossmi v New Yorku. Každý z nás mal vlastný klub, ale najčastejšie sme sa stretávali v mojom, v Bronxe. Kúpil som ho od jedného kupca s elektronikou, Matiasa, ktorému sme raz zachránili kožuch. Z celej tejto situácie, aká panovala v meste, sme nemali nejako dobrý pocit, preto sme dnes ráno odšikovali naše ženy Mendy, Cathrin a Tiffany na letisko. Pôjdu prvým lietadlom do Talianska. Na juhu Talianska máme vilu. Pár našich ozajstných priateľov sa nám o naše nežné polovičky dobre postarajú. Keď som rozprával o ozajstných priateľoch, tak viem o čom hovorím. Joe obvolal ešte pár známych, Peet šiel zohnať niekoľko potrebných dôležitých vecí. Ja som rozmýšľal, ako sa zbaviť ostatných príživníkov a tzv. podnikateľov, čo nás oberali o naše zisky. Nemohli sme sa na nikoho spoliehať, lebo ani všetkým našim ľuďom sa nedalo veriť. Peniaze ovplyvnia predsa každého. Veď pred pár rokmi sme ani my neboli iní. Môj otec hovoril: Správny gangster nemôže veriť ani vlastnému bratovi. Zrazu vtrhol do kancelárie Peet. Bol celý rozklepaný a bledý. Začal koktať:
- Naše dievčatá neodleteli, ten čínsky bastard ich uniesol z letiska.
- Do prdele, ja som hovoril, že z neho nemám dobrý pocit. Čo chce?
- Zajtra sa chce s nami stretnúť, bol za mnou ten idiotský posol.
- Tak toto si chlapec poriadne posral - po prvýkrát sa ozval Joe - ak sa Cathrin niečo stane, podrežem tým jeho žltým rákosníkom krky.
Každého z nás to štvalo, že sme nepočkali až do odletu lietadla a že čínska banda nás len tak ľahko dostala. Nemám rád, keď do takéhoto podnikania, ako sme robili my, zaťahujú aj moju rodinu. A to si myslel každý. Mlčky sme tam potom sedeli, každý bol ponorený do svojich myšlienok a napätie sa dalo doslova krájať. V tú noc som nespal ani minútku. Prechádzal som sa po tmavej izbe a rátal som každučkú sekundu, ktorá ubehla. Čas sa strašne pomaly vliekol. Veď vlastne ja nemám čo stratiť, Tiffany je všetko, čo mám, netreba urobiť nič unáhlene - pomyslel som si. No horšie to bolo s Joeym. Veľakrát sme sa dostali do srabu, lebo si otvoril hubu v nesprávny čas a na nesprávnom mieste. No teraz sa bude musieť trochu krotiť. Zaznelo dvakrát zatrúbenie na klaksón. To bolo naše znamenie. Joe a Peet prišli pre mňa o hodinu skôr, ako bolo dlho očakávané stretnutie. Trištvrte hodiny nám to trvalo, kým sme dorazili na Pearl street na okraji China Town. Peet zastal pred jedným ošarpaným barákom, vlastne to bol bar.
- Páni, len žiadne hlúposti. Pán Roy nemá rád unáhlené reakcie - zdravil nás ten jeho posol.
Nevšímali sme si čo bľabotal, sotil som ešte do neho a vstúpili sme dnu. V bare nebola práve najpríjemnejšia vôňa a cigaretový dym tam bol vo veľkej koncentrácii. Keď som ho zazrel, musel som si zahryznúť do jazyka, aby som dačo neposral. Ten jeho hnusný, slizký, vysušený šikmooký ksicht, ktorý sa na mňa odporne škľabil,mi ako keby hovoril: Kopni si do mňa! Posadili sme sa mlčky oproti nemu.
- Tak čo chceš? - vykríkol Peet.
- Nie tak zhurta, páni. - odpovedal starec a odpil si z vína, ktoré si ešte asi pred nami objednal.
Bodaj by si sa s ním zadrhol! - pomyslel som si.
- Chcem od vás päťdesiat percentný podiel z vašich ziskov v Manhattane. Ten špinavý Bronx si môžete nechať celý.
Pozreli sme sa na seba. Manhattan patril k najvýnosnejším oblastiam New Yorku a Číňan to dobre vedel. Hoci teraz nebolo čo riešiť, potrebovali sme trochu času na vyjednávanie, aby v prvom rade boli naše manželky a potom až zisky a peniaze v poriadku.
- Potrebujeme čas. - povedal Joe.
Roy vygúlil oči.
- Tak vy potrebujete čas? Neviete sa medzi čím rozhodnúť? Ktovie, čo by na to povedali dámy. No ale dobre, vy ste chceli. Máte dvanásť hodín a keď mi osobne nedoručíte vaše rozhodnutie, tak ... - nedokončil vetu, dopil víno, postavil sa a odišiel.
- Čo do riti chceš vlastne riešiť? - spýtal som sa Joea.
- Uvidíš! - vstal a vybehol von z baru.
Ja s Peetom sme zostali zarazení sedieť, že čo to vlastne malo znamenať. Keď sa nevracal pol hodiny, odišli sme aj my. Peet zobral auto a ja som išiel peši a neskôr subwayom č. 2 až do mojej kancelárie nad mojím klubom. Cestou som rozmýšľal o všetkom, čo by sa mohlo a čo sa môže stať. Nechcel som myslieť na to najhoršie. Peet a Joe ma už čakali aj s nejakým mužom. Ešte som ho nevidel, ale zdal sa mi akýsi povedomý.
- Toto je môj priateľ Voronež. Prišiel z Leningradu a už sa tu asi týždeň aklimatizuje.
Už som vedel o koho ide. Bol to nejaký ruský gangster, ktorý predčasom ušiel z moskovskej basy. Bola toho plná tlač a televízia.
- Je to prvotriedny zabijak, možno si už o ňom počul. Na konte už má pár známych osobností z našej branže. Myslel som, že ...
- Mlč! Čo ak sa dačo poserie? No čo do pekla budeš robiť potom? Aký je tvoj názor, Peet?
Peet mi málokedy odporoval, no aj teraz potichu koktal:
- No, e, ehm, ja by som bol za Voroneža. Nech to aspoň skúsi.
- Pánovja nech sa neboja, ja neraz odkrágľoval takých ako je ten Roy. Ja bol v Rusku veľkyj geroj.
- Veď ako myslíte. Ale ak to nevyjde, tak napálim tomu vášmu gerojovi do hlavy olovo. Len nezabúdajte, že čas sa kráti.
Tresol som dverami a išiel som do Jimmy´s Bronx Café na jednu poriadnu tureckú kávu. Rozmýšľal som aj o tom, že sme toho Roya mohli odprásknuť aj my traja, ale určite si na nás dal pozor a už nás niekto možno aj špehoval. V kaviarni si ku mne sadla nejaká, ešte som ju tu nevidel, mladá žena, asi v mojom veku. Pozerala sem-tam na mňa takým čudným pohľadom. Išiel som potom domov a vytratila sa mi z mysle. Obyčajným ľuďom by som neradil chodiť o takom čase po tejto štvrti, lebo za každým rohom tu číha kdejaký uchylák alebo narkoman, ktorý by zabil človeka aj pre posledných desať babiek. Ale ja som to tu poznal, a s pištoľou v gatiach som sa nebál ani samého čerta. Bývam na druhej strane, kde som si prenajal byt od jednej starej a čestnej babky. Dneska takýchto ľudí už človek nestretne často a nieto ešte v Bronxe. Možno, že sa niekto pýta, že prečo boss, ako som bol ja, býva v nejakom ošarpanom prenajatom byte. Ja som to urobil naschvál, nech nie som hneď pod drobnohľadom kriminálky a nech sa nevyvyšujem od ostatných ľudí. Chcel som aspoň niekedy žiť normálne, taký obyčajný život. Bol som trochu nervózny. Človek si po takej dlhej prechádzke, plnej rozmýšľania, namyslí všeličo. No ja som z toho všetkého, čo sa tu udialo za posledné dni, nemal vôbec dobrý pocit. Bol som už na mojej ulici, na Hunts Point Avenue. Vošiel som do domu. Na druhé poschodie som sa dostal tmavými, vŕzgajúcimi schodami. Hneď na začiatku chodby som zbadal, že niečo nieje v poriadku. Dvere do môjho bytu boli vykopnuté. Pomaly, s pištoľou v ruke som vstupoval dnu. Chabé svetlo z pouličnej lampy, ktoré kúsok presvitalo cez to prachom a mastnotou zasvinené okno, mi poskytlo strašný pohľad. Byt bol hore nohami a na časom popráskaných stenách bola poroztieraná hustá, už zaschnutá krv. Zo spálne sa valil odporný smrad, z ktorého sa mi dvíhal žalúdok. Hlavou sa mi hmýrili tie najhroznejšie myšlienky. Nemohol som prestať myslieť na to najhoršie. Dvere spálne boli ešte vždy len trochu poodchýlené. Až teraz som zistil, čo je to naozajstný strach. Teraz som sa naozaj bál čo len o kúsok pootvoriť tie dvere. Čo keď tam je ona? Chcel som prejsť na iné myšlienky, že Roy ma chcel len varovať a vystrašiť, ale stále sa mi vracala tá hrozná predstava. Urobil som to. Vykopol som dvere a zahnal som sa pištoľou. V posteli niečo ležalo. Cez to slabé svetlo som presne všetko nerozoznal, ale stačilo sa mi lepšie pozrieť na tie ruky, vlasy. Bola to Tiff. V tom okamihu, ako mi to došlo, zamdlel som a stratil vedomie. Zobudil som sa až na to, ako mi Peet tľapkal po líciach:
- Zobuď sa, Brain, vstávaj!
Pomaly som otváral oči, s nádejou, že to bol iba zlý sen. Ani neviem, ako som sa dostal do mojej kancelárie. Peet bol veľmi vážny, ináč, ako dakedy. Teraz mal taký čudný pohľad a oči mal červené, akoby len pred chvíľou prestal plakať. Videl, ako sa na neho pozerám, že si neviem vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Odvetil iba:
- Aj Mendy a Cathrin.
To bolo jediné, čo zo seba dostal. Rozklepal sa, morila ho zimnica. Po chvíli prišiel aj Joe. Mal strašný pohľad. Ako keby sa pýtal: Prečo? Sedeli sme tam mlčky ešte pár hodín, keď som len tak, bezhlavo, vyletel z izby a išiel sa niekam vybúriť. Túlal som sa len tak nočnými ulicami New Yorku. Chcel som prestať myslieť na ňu, ale na ten obraz sa nedalo zabudnúť a ani sa nedá a budem to vidieť ešte ako dnes až do smrti. Vrátil som sa až ráno okolo ôsmej. Joe a Peet tam už boli. Neviem, či tam sedeli ešte odvčera, nepýtal som sa ich na to.
- Dnes bude na pravé poludnie pohreb. Pár kilometrov za mestom. - povedal svojim drsným zabijackým hlasom Joe.
Za tie dva dni som nezjedol nič a keď som si kúpil sandwich, nemohol som ho dojesť. Mal som strašne úzko v krku, k tomu ešte stiahnutý žalúdok, tak som ho zahodil nejakému čiernemu žobrákovi. Na cintorín sme išli Peetovým autom. Už si ani nepamätám, kedy bol náš rozhovor dlhší ako dve vety. Na pohrebe sme boli len my traja a miestny farár. Po jeho monológu, ktorý už mal za tie roky vryté asi v pamäti, zostali sme tam mlčky sedieť. Nikomu sa nechcelo stade odísť. Ani Joe, ani Peet a ani ja sme nevypustili jedinú slzu. Každý z nás to v sebe dusil, ale nedal to najavo. Keď sa začalo pomaly stmievať, položili sme ešte na hroby pár kvetov, ktoré sme nazbierali na lúke cestou sem a odišli sme do celkom iného sveta, sveta plného vrážd, krádeží a zbraní. Zaprisahali sme sa v krvnú pomstu celej rodiny Roya. Ten čínsky skurvysyn v tieto dni začal tú najväčšiu vojnu gangov v histórii New Yorku a celej Ameriky vôbec. A ja som si istý, že Peet, Joe a ja tú vojnu vyhráme.