Vážení pán riaditeľ, vážení profesori, milí rodičia a spolužiaci!
Pripadla mi úloha, povedať niekoľko viet za nás študentov.
Zdá sa mi, akoby to bolo len prednedávnom, keď sme prvýkrát vchádzali do našej školy. Vôbec sme ešte netušili, ako to vlastne bude na gymnáziu vyzerať, boli sme plní očakávaní z nových ľudí a pripravení na to, že tu budeme študovať celých osem rokov. Dnes sa mi zdá, a určite aj mojim spolužiakom, že ubehli ako voda. Za tie roky sa toho tak veľa udialo, že keby som tu o tom mal teraz hovoriť, možno by som to dnes ani nestihol dopovedať.
Zažili sme spolu veľa srandy, ale i ťažkých dní, keď nám išlo o lepšie známky a každý zarezával na plné obrátky. Nemali sme všetko také ľahké, ako by sa to možno mohlo zdať. Za celé osemročné obdobie sa pri nás vystriedalo sedem triednych profesorov, ktorí museli s nami kráčať v zlých, ale aj dobrých chvíľach, cez rôzne problémy, ale aj významné, dôležité chvíle. Práca každého z nich bola pre náš kolektív prínosom.
Pred štyrmi rokmi, keď sa sformovala naša konečná zostava, začala sa vlastne druhá, dôležitejšia polovica prípravného kurzu do ďalšieho života. Vznikla jedna väčšia rodina. Vytvoril sa z nás perfektný tím, kde každý hrá určitú rolu. Prirovnám to k ozubeným kolieskam. Keď z nich vypadne čo i len jeden zub, jedna ich časť, už to ďalej nie je ono. A to je aj naša trieda, Oktáva A. Už si to ani neviem predstaviť, že by som prišiel do triedy a nepočul by som to tradičné hlasné diskutovanie, alebo aby na niektorej hodine nebolo aspoň pár výbuchov smiechu, ktoré počuť až do okolitých tried.
Každá trieda je niečím výnimočná, a tá naša bola, a je hlavne tým, že sa v nej veľmi dobre diskutuje, smeje, keď sa vyskytne nejaký problém, hneď je tu kopec nápadov a riešení, ako ho vyriešiť.
Každý z nás má svoje sny, túžby, ktoré sa snaží uskutočniť. Každý z nás sa vyberie nakoniec svojou vlastnou cestou, ktorú si sám vyberie. Ale jedno máme spoločné, jedno, čo nás spája, a to je ten základný bod, z ktorého sme všetci vyšli. Naša Oktáva A. Dala nám do života, myslím si dosť. Nikto z nás na ňu nezabudne, lebo to, čo sme v nej doteraz prežili, a verím, že ešte prežijeme, sa vryje do pamäti každému z nás.
Dnes stojíme na pomyselnom rázcestí. Za nami je brána detstva, čochvíľa otvoríme dvere, ktoré vedú do sveta dospelých. Dnes nám pripnú zelenú stužku nádeje, ktorá je symbolom, či začiatkom ďalšej etapy nášho života. Obrovská vďaka za to, že tu môžeme teraz stáť, patrí hlavne našim rodičom a profesorom. V mene nás všetkých im chcem povedať: Vážime si vašu starostlivosť, obetavosť, vašu lásku. Ďakujeme vám za všetko, čo ste pre nás urobili. Veríme, že vás nesklameme.
Keď už budeme o rok v ďalšom leveli nášho života, bude to už niečo iné. Každý bude musieť začínať odznova, ako sme začínali pred ôsmimi rokmi. Ale už to bude trochu iné a keď sa zase obzrieme späť do minulosti, povieme si, že naše štúdium, toto tu, bola brnkačka, že sa to dalo hravo zvládnuť. Tak to už jednoducho v živote býva.