5. November 2OO6

Minulý týždeň sa mi stala taká kuriózna vec, myslím že to bol utorok 24. októbra. Večer som bol v kine, asi na tom najstrašnejšom filme v mojom živote, na Krížnikovi Potemkinovi. Doteraz som nechápal ľudí ako môžu zaspať na nejakom predstavení, ale už im dokonale rozumiem. No nechcem sa tu teraz o tom rozpisovať, len musím poznamenať ešte to, že až dnes som dokonale pochopil pocity účtovníka Fantozziho...

Nie nie, to nebola ta zvláštna vec, o ktorej som chcel hovoriť. To bol len taký úvod, tiež také niečo "naj" z dnešného dňa ako to čo prišlo o chvíľu neskôr. Bolo asi 10 hodín večer, keď mi z ničoho nič začal zvoniť telefón. Trošku ma to zarazilo, lebo všetky geografické konzultácie s mojimi spolužiakmi som už mal za sebou. No možno predsa ešte niekto nevie prerátať mierku alebo sa chce uistiť, že kartografiu zajtra na isto nemáme. Tak som zdvihol to cudzie číslo. V slúchadle sa mi ozval trošku nervózny, úplne neznámy, no pri tom veľmi príjemný dievčenský hlas: "Ahoj, tu je Zuzana z T-comu, hovorím s Braňom?" V momente mi preblysla hlavou celá moja minulotýždňová brigáda v tomto monopole. Sakra, určite nejaký problém a moja šéfka mi chce teraz povedať, že nedostanem výplatu. Viete, to sú prvé myšlienky, ktoré mi napadli. Až neskôr mi došlo, že ja som vôbec nemal šéfku, ale šéfa... Toto všetko sa odohralo len v jednej jedinej sekunde, kým zo mňa vyšlo: "Áno, pri telefóne". Teraz si už nepamätám presné slová ako to išlo ďalej, ale jednoducho sa chcela so mnou niekedy na budúci týždeň stretnúť. Hoci moje pocity boli vtedy neopísateľné, aj tak sa ich aspoň pokúsim vyjadriť. Bolo to prvý krát v mojom živote, kedy ma o niečo také požiadalo dievča. Netušil som kto to vôbec je, ako vyzerá, skade má moje číslo a tak. Bolo mi to vtedy úplne jedno, bol som ten najštastnejší človek na svete. Čím viac sa blížil budúci týždeň, tým viac sa moja radosť stupňovala.

Bol piatok večer, a ja som smeroval na zastávku na Trojici, kde som sa mal stretnúť s mojimi exspolužiačkami. Všade chodím o niečo skôr, a tak to bolo aj dnes večer. Už som bol na Trojici, akurát som prekročil štyridsiatudeviatu rovnobežku, keď som si na zastávke všimol stáť dve dievčatá. Boli mi neuveriteľne povedomé, no pritom tak neznáme. Jedna z nich sa na mňa pozerala a usmiala sa. Takéto chvíľky volám mikromomentami šťastia, keďže sa mi takéto úprimné pohľady podarí získať len veľmi zriedkavo. A tak som opätoval môj úsmev aj ja. "Skade ju sakra poznáš?" - pýtal som sa sám seba a pritom som listoval všetky možné situácie, kde som ju už mohol stretnúť. V mysli som si prešiel všetky chodby v škole, školskú jedáleň, ľudí v mojom rannom autobuse, návštevníkov utorkového kina, no stále nič. Pár krát sa mi už stalo, že mi pozdravili úplne cudzí ľudia, a ja som na nich pozeral ako puk. A možno si ma ona teraz tiež len s niekým zmýlila. Prešiel som popri nich a zastavil sa o pár metrov ďalej. Chcel som sa uistiť či vážne nešlo o n ejaký omyl a tak som sa nenápadne otočil a s očami vyhľadal tú, ktorej úsmev som pred chvíľou inkasoval. A, toto sa mi ešte nestalo, otočila sa aj ona. Keď sa po krátkej chvíli dali na odchod, možno vážne len náhodne a možno aj naschvál prešli hneď popri mne a zase sa mi tie mikromomenty šťastia zopakovali. A vtedy ma osvietilo. Našiel som spoločného menovateľa tej neznámej r ovnice posledných dní. Pospájali sa mi všetky myšlienky dokopy, presne tak ako v nejakom detektívnom filme. T-com + utorkový telefonát + dnešný úprimný úsmev = Zuzana. Áno, bola to ona. Vtom momente cítim neuveriteľnú radosť, ako malé dieťa, ktoré samo po dlhom čase vylúšti nejakú záhadu. Nič iné ma nenapadlo, a tak som jej poslal asi tú najstručnejšiu esemesku. Tri znaky. Dvojbodku, zavináč a pravotočivú zátvorku. No a po pár minútach mi prišla aj odpoveď s miestom a časom nášho ďalšieho stretnutia - v utorok o pol piatej v parku na Námestí osloboditeľov.

Nasledovali tri neuveriteľne dlhé dni. Sobota, nedeľa, pondelok. A konečne to prišlo. Musím sa priznať, že som vôbec nemal páru kde sa ten park nachádza. Snažil som si zapamätať mapku z internetu a až tak som sa to odvážil ísť hľadať. Bolo presne pol piatej a ja som blúdil po starých uličkách Solivaru. Slnko bolo na ústupe, nikde ani nohy koho by som sa mohol spýtať. Moju začínajúcu n ervozitu prerušila správa, že či by sme sa nemohli stretnúť radšej na Trojici. Uff, no poviem vám pravdu, o dľahlo mi. Toto pochmúrne, podvečerné solivarské prostredie mi pripadalo hocijako, len nie pekne. Ponáhľal som sa rýchlo na trolejbus, keď som si všimol zelený trávnik, okolo ktorého som sa vlastne celý čas motal. Mal rozmery päť krát štyri metrov a v jeho strede bola kamenná tabuľa s červenou hviezdou. Uvedomil som si, že som práve prešiel Námestím osloboditeľov.

Zastávky Čierny most, Hotel Dukla, Na Hlavnej, a čím bližšie k Trojici pociťujem rýchlejší pulz môjho srdca. Trošku sa bojím, no zároveň neuveriteľne teším. Do parku prichádzam zo zadnej strany a stretávam tu dievča, ktoré som nemo obdivoval počas mojej brigády v telekomunikáciách, dievča, o ktorom by sa mi ani nesnívalo, že mi raz zavolá a stretnem sa s ňou. V tom momente som zabudol na všetky veci okolo mňa, vnímal som len ju. Keďže bolo strašne zima a fúkalo, spýtal som sa jej, kam pôjdeme. "No mohli by sme ísť aj tam, kde sme sa mali stretnúť, čo ty na to?". V duchu som prevrátil oči: "A vážne sa ti chce ísť až hore na Solivar? Akurát som odtiaľ prišiel". Verte mi alebo nie, práve som bol svedkom toho najkrajšieho zapýrenia aké som kedy u dievčaťa videl. Zuzka totiž mala na mysli úplne iný park na úplne inom námestičku. Duchnovičove námestie. Predstavte si, aká by mohla nastať situácia, keby sa mi vtedy neozvala, že sa stretneme na Trojici. Ja by som čakal hore pri pamätníku našich bratov, červených osloboditeľov a hneval by som sa na ňu, že neprišla. A ona by ma čakala pri súdruhovi Duchnovičovi a hnevala by sa zas na mňa, že som nedorazil ja. Ach jaj, ešteže sa to takto vyriešilo. Spomenul som si na jednu kaviareň v blízkosti mojej školy. Bol som tam iba raz, aj to len na asi tridsať sekúnd. Ale aj to mi stačilo, aby som zistil, že sa mi to miesto neuveriteľne páči. Totiž, mám také schopnosti, a nielen na kaviarničky... Pripadal som si tu ako v Paríži. Viem, že to zneje trochu tuctovo, ale ja toto mesto poznám zatiaľ iba z filmov a tak som si ho nejak obľúbil. Ale vráťme sa späť. Sadli sme si na vrchné poschodie, c elkom do rohu, pod úplne úžasné čiernobiele fotky tých najbežnejších ľudí. Jej zelený čaj v krásnej šálke, príjemná hudba (bol to práve Gotan Project, ktorý hral keď sme tam prišli), a samozrejme Zuzana z Tíkomu. Povedané čo najjednoduchšie, nádherný živý sen, ktorý mám stále pred sebou. No čas je neúprosný, musíme sa rozlúčiť, so slovami, že sa ešte niekedy uvidíme.

Najťažšie sa mi píšu vety, keď som obmedzovaný ich počtom. 160 znakov a basta. Pozerám sa z okna ako padá prvý sneh. Z rádia práve idú slová jednej piesne, You´re Gorgeous, I do anything for you... Nočná atmosféra. Nočné esemesky. Asi nedorozumenie. Áno, možno som citlivý a bral som to až príliš vážne. Priznávam sa a nechcem všetko pokaziť nejakým unáhleným konaním. Neoplatí sa to. Veď ako raz povedal Caecilius, priateľa zriedka získaš, ale rýchlo stratíš.

Amicum raro acquiras, amittas cito.